posol

Istý latinský princíp vraví „divide et impera“. To v preklade znamená „rozdeľuj a panuj“. Najčastejšie sa tento citát zvykne spájať s Niccolom Machiavellim. Reálne sa však jedná o formu politiky, ktorej korene by sa dali hľadať už snáď v staroveku, ak nie aj skôr. Princíp je pomerne jednoduchý a uvedené 2-slovné motto je jeho stručným zhrnutím. Ide o to, aby sa človek dostal, pokiaľ možno k absolútnej moci a následne všetkých svojich protivníkov, respektíve kohokoľvek, kto by sa mu eventuálne postavil na odpor, od seba navzájom oddelil. Ak sú dvaja ľudia od seba oddelení, nebudú spolu komunikovať. Ak navzájom nebudú komunikovať, potom nebudú ani spolupracovať a ak nebudú spolupracovať, absolutistická vláda spomínaného „rozdeľovača“ nie je v ohrození.

Kde na svete by človek mohol nájsť transparentnejší príklad tejto stratégie ako na Slovensku? Vopred sa veľmi ospravedlňujem prípadnému autorovi výroku, ktorý tu spomeniem, ale skutočne sa na jeho meno nepamätám. Kedysi dávno som v nejakom televíznom dokumente počul nezabudnuteľnú frázu: „Slovák Slovákovi závidí aj chorobu.“ V rozličných parafrázach ju možno zazrieť, či počuť kde – tade, ale v tejto pôvodnej podobe mi jednoducho utkvela v pamäti.

Rozhodne sa tu nechcem stavať do pozície „nadčloveka“ a tvrdiť o sebe, že som nikdy nikomu nič nezávidel. Bola by to totiž odo mňa nehanebná lož. Závidel som veľakrát a veľmi som sa s tým ani netajil. Dôležité však je uvedomiť si, že práve závisť, je jedným z nástrojov politiky „rozdeľuj a panuj“, ktorá sa na Slovensku úspešne už dlhé roky uplatňuje. Každý z nás by si mal uvedomiť, že závisťou sa nikam nedopracuje. Ak závidí pubertálne decko lepší mobilný telefón svojmu kamarátovi a rodičia mu kúpia rovnaký, už zajtra si nájde celkom nový predmet svojej závisti. Istotne sa objaví nový kamarát, ktorý bude mať zasa čosi lepšie a modernejšie a spomínané dieťa to bude chcieť tiež.

My Slováci sme vlastne všetci ako deti hádajúce sa pieskovisku o to, kto z nás bude mať lepšiu hračku. Zabúdame však na to, že pokým sa my hádame, niekto nám ukradol formičky a kdesi na kraji pieskoviska si už dávno robí tie najlepšie „koláčiky“.

Je nezmyselné neustále dookola závidieť jeden druhému. Vedie to len k tomu, že sa kamarát postaví proti kamarátovi, sused proti susedovi a kolega proti kolegovi. Nesmieme byť rozdelení, lebo práve to je cieľom „vládcu“! Kým sa my hádame, iní takmer doslova žnú, čo nikdy nesiali.

Istotne ste v nejakej z mnohých verzií zachytili slávne heslo z legendárneho diela Alexandra Dumasa, v znení „jeden za všetkých, všetci za jedného“, či nezabudnuteľné „Proletári všetkých krajín, spojte sa“ alebo latinské „Viribus unitis“(Spoločnými silami). Bez ohľadu na to, v akej súvislosti, či akou ideológiou boli tieto heslá neraz zneužité, ich posolstvo zostáva nemenné. Jednotlivec dokáže niečo v dnešnom svete zmeniť len veľmi ťažko. Rozhodujúcu silu má kolektívne úsilie, pokiaľ možno čo najväčšieho množstva ľudí. Z mnohých strán teraz počuť súhrnné výčitky na adresu učiteľov a lekárov kvôli tomu, že často protestujú za zlepšenie svojich životných podmienok bez ohľadu na to, že mnohí iní nemajú ani to, čo majú oni. Ľudia však zabúdajú na to, že sú to práve spomínaní lekári a učitelia, ktorí sa dokázali organizovane zjednotiť a bojovať za svoje práva! Nikto predsa nebráni protestovať predavačkám, úradníkom, upratovačkám, sekretárkam, či stavebným robotníkom. Namiesto pohŕdania a opovrhnutia, by sme si z učiteľov, lekárov, a predovšetkým z ich odhodlaného postoja, mali zobrať príklad. Pochovajme preto nezmyselné spory hlboko do zeme, lebo aj tak nikam nevedú a len drobia naše sily! Neútočme jeden na druhého kvôli tomu, že ten chce protestnými akciami dospieť k priamej demokracii, ďalší k odtrhnutiu od únie a iný vzkriesiť Česko-Slovensko!

Najprv treba odohnať vlkov, až potom premýšľať nad tým, či sa ako celé stádo budeme ďalej pásť alebo už na noc radšej zalezieme do košiara pred hroziacou búrkou…

„Ľudia sú takí prostoduchí, a tak veľmi sa ženú za tým, čo práve potrebujú, že ktokoľvek chce klamať, vždy nájde niekoho, kto sa oklamať dá.“

( Niccolo Machiavelli )