posol

Dlho som premýšľal nad tým, čo presne napísať, a predovšetkým či to vôbec napísať. Časom sa však vo mne nahromadilo toľko žlče, že už nevládzem myšlienku za myšlienkou len dusiť a mlčať. Máme slobodu prejavu, vierovyznania, tlače aj zhromažďovania. Jednoducho povedané: žijeme v ére slobody. Teda, aspoň podľa papiera. Máme nezávislú vládu, krajinu, ktorá je vôbec prvýkrát v dejinách medzinárodne uznaná ako samostatný a zvrchovaný štát a samozrejme 150 „zástupcov“, ktorí statočne bránia naše záujmy.

Čo pre nás ešte dnes znamená slovo „sloboda“? Kto v ňu naozaj verí? Bojím sa toho, že sa zmenila len na vyblednuté slovo bez významu. Akúsi trápnu hlášku z filmu a nič viac. Dospeli sme do čias, kedy vrcholom nášho národného cítenia je vítanie reprezentantov pri návrate zo športového podujatia. V deň významného cirkevného sviatku sa tisíce z nás slávnostne oblečú a kľačiac pred oltárom, sme vďační za zázraky, ktoré boli pre nás kedysi vykonané. V skutočnosti však dennodenne pred televízorom uctievame krásne ľudské telá bez obsahu a dobrovoľne si nechávame vymývať mozog.

Žijeme v ére slobody, no vnútri sme stále len otrokmi. Akoby sa maďarizácia z posledných desaťročí existencie Rakúsko-Uhorska, druhoradé postavenie Slovenska v prvej ČSR, a napokon dve totalitné diktatúry navždy vpísali do našej mentality novou, pre Slovákov tak typickou vlastnosťou. Časom takto vznikol celkom nový fenomén – národ slobodných otrokov. V úradnom a diplomatickom styku zvykne byť nazývaný tiež ako „národ slovenský“. Ľudí tohto národa spája slobodná krajina, jazyk, kultúra, história a akýsi prazvláštny syndróm zohnutého chrbta. Väčšina Slovákov si už natoľko zvykla pokorovať sa, že keď sa im pohrozí pomyseľnou palicou, tak sa už priam zo zotrvačnosti zohnú tak hlboko ako sa im len dá a mlčia. Zaznie nanajvýš pár slov doma pred televízorom, takmer nikto však svoj nesúhlas nevyjadrí verejne a už vôbec nie tam, kde by ho skutočne bolo počuť.

Toto je chvíľa, keby by sa básnik zrejme seba samého rozhorčene spýtal: ako dlho ešte budeš Slovač, svoj boľavý chrbát pred pánmi ohýbať?

Už nie sme nevoľníci. Nie sme ničí poddaní. A ak áno, tak len vďaka tomu, že sme to sami dovolili. Nevravím, že netreba nadávať na zlo, ktoré sa okolo nás deje aj v pohodlí vlastnej obývačky  alebo s kamarátmi pri pive. Je predsa dôležité vedieť, aká je realita a nežiť len s permanentne nasadenými ružovými okuliarmi. Ak sa však zhnusenie a pobúrenie státisícov ľudí skutočne obmedzí výhradne na spomínané lokality, NEZMENÍ SA  tým vôbec NIČ. Problémy zostanú nevyriešené a zlodeji budú ďalej kradnúť.

Najstrašnejšie na tom celom je to, že žijeme v slobodnom demokratickom štátnom zriadení s postavením, za ktoré ľudia ako Štúr, či Štefánik mnohé roky tvrdo bojovali. Našou apatiou a pomyselným myknutím ramenami nad všetkým, čo sa nám nepáči vyjadrujeme týmto našim predkom neúctu a ich činnosť tým, svojim spôsobom, vrháme do zabudnutia. A tak sa slovenské národné povedomie lúči s otrepanými frázami typu „nejako bolo, nejako bude“, „veď už hádam voľajako dožijeme“, prípadne moja „obľúbená“: „čo si už len pomôžeme?“ Choďte sa pozrieť pri týchto drístoch na hroby Štúrovcov a uvidíte, ako sa na nich dvíha hlina. Slovenské plemeno, pokorené vo svojom vnútri až na kolená, pomaly prežíva ďalej. Dobre čítate, nežije! Len prežíva. Mnohí zo spomínaného druhu si myslia, že ich krajina má hranicu na východe Bratislavy a za ňou už nič nie je a keby aj bolo, tak drvivú väčšinu z nich to vonkoncom netrápi. Každopádne, Slováci poslušne otročia ďalej. Deň za dňom a rok za rokom. Netvrdím, že pracovať nemá význam. Samozrejme že má, dokonca rozhodujúci, ale je rozdiel medzi prácou a otroctvom a na Slovensku, to od druhého zmieneného už skutočne ďaleko nemá.

A v zemi slovenskej sa zmenil len smer k zadku, do ktorého sa ochotne čelní predstavitelia tejto krajiny pchajú. Pred rokom ´89 to bol zadok na východe, teraz, sú to pre zmenu, zadky západné.

Napokon, Slováci pomaly idú ďalej. Takmer nikto z nich neprotestuje, málokto sa búri, ba dokonca sa nájdu tisíce takých, ktorí sa ani len neunúvajú ísť voliť, aby tak aspoň trochu obmedzili moc samozvaných ex-komunistických parazitov, ktorí po Nežnej revolúcií promptne vyzliekli červený kabát a v súčasnosti sa opakovane dostávajú do čela štátu. A vláda tohto ľudu nedávno schválila čosi, čo by sa pokojne dalo nazvať novodobým dlžným otroctvom. No Slováci zasa len pokorne mlčia.

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci muž, ktorého zásluhou dosiahol pojem „krutosť“ celkom novú dimenziu. Svet sa vtedy topil v problémoch hospodárskej krízy. Inflácia dosahovala astronomické rozmery a nikto nespravil nič podstatné, čo by tohto „človeka“ zastavilo, alebo aspoň obmedzilo na ceste k absolútnej moci. Každý sa staral len o svoje vlastné problémy a pri myšlienke na eventuálnu hrozbu stelesnenú spomínanou osobou, zrejme len apaticky zamával rukou.

Nepripomína Vám popisovaná situácia čosi z Vášho života? Na Slovensku je to samozrejme iné! Alebo snáď nie? Máme predsa demokraciu! Čo na tom, že korupcia je zažratá až hlboko do jej koreňov? A tak si Slováci pokorne žijú ďalej, i keď v hnilobnom duchu akejsi poroby a s kolektívnym syndrómom mentálnej skoliózy. Jediným, takmer homogénnym prvkom tejto krajiny, je jej mládež. Z nej snáď polovica sporadicky migruje po svete, hľadajúc symbolickú aj skutočnú strechu, pod ktorou by zložili hlavu a samozrejme pravidelný zárobok, ktorý by bol aspoň o čosi vyšší než ten na Slovensku(čo napr. v rámci EÚ nie je vôbec ťažké, až na pár výnimiek si stačí zvoliť ľubovoľnú krajinu tohto zoskupenia). Slovenská republika však doposiaľ v tomto smere nevyužila svoj skrytý potenciál! Snáď ako jediná krajina na svete predstavuje akúsi rozprávku naživo. Podobne ako v známom príbehu o šípovej Ruženke, aj na Slovensku, obyvateľstvo spí, akoby bolo niekým zakliate. Tu vidím jedinečnú možnosť rozšírenia nášho hospodárstva o celkom novú oblasť turistického ruchu! Kto by už nechcel vidieť rozprávku v skutočnom svete?  Už pred sebou takmer vidím ten pútač: „Navštívte Slovensko – jedinú krajinu, kde slová Mor ho, ticho kričia len v básni renomovaného autora.“

Lúčim sa so známymi slovami: „to Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo“ a žiaľ Bohu, ešte stále sa len prevracia v posteli…